Stránka venovaná železnici, fotografiám a zaujimavostiam zo sveta železnice

Teplianskou železničiarskou lahôdkou bola vždy električka do Trenčianskych Teplíc. Prosím pekne, kto mal v tých časoch električku? Bratislava, Košice, Poprad a -- Trenčianska Teplá. Lebo nech už naša električka mala hocako svoj zmysel v Tepliciach, zakorenená bola v Teplej. Tam nadväzovali koľajové nitky na celý svet, tam bol generátor a pri ňom pám Milučký a alebo pán Richter, bez ktorých sa električky nemohli hýbať, tam chodili električky spávať.
Električku nevypravoval výpravca s "palacinkárňou", ale sprievodca, ktorý len čo vybavil v dopravnej kancelárii dopravné formality (hodina a minúta vypravenia, križovanie s protielektričkou a podobne) nastúpil na schody vlečniaka. Jednou rukou sa držal zábradlia, druhú vystrkoval vysoko vztýčenú ako pred povelom na odpaľovacej rampe. Posledný raz skontroloval, či je všetko v poriadku, a potom sonórne, aby bolo počuť , vypravil : hó-to-vó! Nato strojvodca zaklinkal nožným zvončekom a zapol pákový reostat čiže kontrolér. A vzápätí sa pomaly išlo - dve zastávky v Teplej, dve zastávky v Tepliciach - a ak bolo treba, napolceste výhybňa pre protismer v Kamanovej. Sprievodca v električke bol teda onakvejší ako tí z vlakov, ktorí vztýčenou rukou museli preukázať poriadok pred odchodom fičúrovi v červenej čiapke a ten potom sám zhrabol celú slávu vypravenia vlaku. Preto si ľahko predstaviť to infarktové pobúrenie, keď ktorýsi miestny štricák zakričal : hó-to-vó a strojvodca zapol po výdatnom zazvonení kontrolér. Nebola tá naša električka rýchlobežka,a tak prekvapený sprievodca na zadnom stúpadle stačil na všetky tieto úkony : najprv otvoril ústa nad tou neslýchanou bezočivosťou, potom spustil vztýčenú ruku, ale to mu už svitlo, že ak také niečo čo len raz dopustí, je po ceremoniáli, po sláve, po poriadku, aj po autorite. Zoskočil, behom prešiel okolo oboch vozňov, vyskočil na predné stúpadlo a kričal quot;Stáť! Hneď stáť!" A hoci vodič električky stál v železničiarskej hierarchii vysoko nad sprievodcom, poriadok je poriadok, nuž električka po pár metroch zastala. Sprievodca, ešte červený v tvári ako cvikla robil zatiaľ poriadky. Postavil sa tak, aby mal prehľad a vykrikoval quot;Kto to povedal, že hó-to-vó!? Čo je hó-to-vó, keď nič nie je hó-to-vó? Povedal som hádam ja, že je hó-to-vó? Len vtedy je hó-to-vó, keď ja poviem hó-to-vó." Potom prešiel ešte raz okolo oboch vozňov, vystúpil na stúpadlo celkom vzadu, zdvihol ruku, ešte raz sa obzrel, urobil dramatickú pauzu a zahlásil :Hó-to-vó! Zvonček zazvonil - ale ďalší sled sme už opísali.

Vladimír Chmelár, Na pravom brehu boli Bosoráky, Osveta 1983

>>odkaz (http)<<

patak : alé áno, fšecci víme že je to Kaňová. Ale nenapadlo Ťa po prvé že je to citát z knihy, takže ma opravuješ zbytočne, po druhé že v druhej polovici tridsiatych rokov 20.st.(kedy sa odvíja dej knihy) sa to tam mohlo volať inak ?! Vieš koľko miestnych názvov na Slovensku sa za necelé storočie zmenilo - či už menej alebo viacej výrazne ?! Hm?

A nová dubnica nebola ešte ani nakreslená...