Stránka venovaná železnici, fotografiám a zaujimavostiam zo sveta železnice

Možno sa to dnes ani nezdá ako ten čas letí. V pondelok to bude už dvadsať rokov od chvíle, kedy sme prevzali a o deň neskôr aj previezli do muzeálnych zbierok obľúbeného pomaranča T679 019. Samotná jazda do múzea bola iba čerešničkou na tortičke, ktorej predchádzala tŕnistá cesta na ktorej mi dokonca hrozila aj výpoveď. Ale nepredbiehajme a poďme pospomínať na tie porevolučné časy.

Ako som už písal v starších spomienkových článkoch, v osemdesiatych rokoch existovala skupina Histórie železničnej dopravy pri ČSVTS vysokej školy strojníckej, kde sa združovali železniční nadšenci, ktorí pracovali na vyhľadávaní, oprave a rekonštrukcii muzeálnych predmetov pre budúce železničné múzeum, ktoré malo pracovný a neskôr aj oficiálny názov: Pamätník železničnej dopravy na Slovensku. Stretávali sme sa na SVŠT raz do týždňa cez pracovný deň v podvečer na prednášky o histórii a oprave žel. pamiatok a v sobotu na Rendezi v priestoroch starého depa, kde sme mohli aplikovať teóriu v praxi pri údržbe a renovácii zhromažďovaných pamiatok. Súčasťou týchto stretnutí bolo aj vytypovanie exponátov, ktoré ešte boli v prevádzke, ale počítalo sa s ich zaradením do muzeálnych zbierok. V prípade pomaranča bola vytypovaná T679 023, ktorá bola vyrobená v ČKD pod jubilejným výrobným číslom 6000. Chvíľu sa uvažovalo aj o T679 001, ktorá mala americký parný generátor Clayton.

T679 023 za plnej prevádzky pre nás prišla v lete roku 1983, aby prepravila konvoj so 422 0108 a vozidlá vytypované do muzeálnych zbierok. Vzadu je starý už historický lôžkový vozeň, ktorý nám slúžil ako ubytovací, lebo preprava trvala niekoľko dní. Podrobnosti sú tu: kotp.railnet.sk/?p=161

Takto vyzerali začiatky. Neskôr, už po vzniku Pamätníka železničnej dopravy a zamestnaní prvých profesionálnych zamestnancov v druhej polovici osemdesiatych rokov začali vznikať v depách skupiny nadšencov, väčšinou organizované pod SZM alebo ČSVTS, ktoré si brali pod patronát jednotlivé exponáty, ktoré vo svojich pracoviskách rekonštruovali a starali sa o ich prevádzkyschopnosť. Spočiatku sa náklady na tieto aktivity vykrývali z prostriedkov a skladových zásob depa, neskôr dostal Pamätník či už vlastne MDC rozpočet na tieto opravy. V depe Bratislava Hlavné vznikla skupina nadšencov, ktorá si zobrala pod patronát albatros 498.104, na ktorom usilovne pracovala od roku 1990.

Vrokoch 1990-1991 nastal rapídny pokles nákladnej dopravy a rozpad trhov RVHP, čo spôsobilo, že v depách sa stalo mnoho rušňov prebytočnými. Veľa záležalo na veku a tak staršie série rušňov či už Sergejov alebo pomarančov boli odstavované na základe direktívneho rozhodnutia „zhora“. Tak sa stávalo, že napríklad perfektne udržované stroje boli rušené a dlhodobo odstavené ostávali...

T679 019 ešte v plnej prevádzke, vzorne udržovaná v roku 1985.

Približne v tom čase sa rozbehli naplno práce na elektrifikácii trate zo Šurian do Zvolena. S tým bola spojená aj príprava zvolenského cestovného personálu spojená so zácvikom rušňovodičov na elektrickú striedavú trakciu. Keďže som jazdil v turnuse na laminátkach (vtedy na 240.121) boli ku mne prideľovaní zvolenskí rušňovodiči na zácvik. Nechýbali medzi nimi ani elitní majstri, akými bol Vašo Hevera, Janko Zvara a mnoho ďalších. Od nich som sa dozvedel, že vo Zvolene už nie je od polovice roku 1991 v prevádzke ani jedna devinová cénulka, okrem T679 015, ktorú si plánovalo nechať zvolenské depo pre seba. Začal som teda biť na poplach v Pamätníku, že ak nechceme prísť o exponát z tejto série, máme poslednú možnosť získať aspoň prevádzkyschopný, keď už nie najzachovalejší kus. Samozrejme som sa informoval u zvolenčanov o technickom stave vytipovanej 023, avšak nad tou už každý iba zalomil rukami – bolo neskoro. V prvej polovici decembra 1991 sme sa teda vybrali s vedúcim Odbornej skupiny histórie železničnej dopravy (OSHŽD) na prieskum do Zvolena s úmyslom nájsť medzi odstavenými strojmi aspoň jeden, ktorý by sa dal využiť na historické účely. Zvolenčania nám vyšli maximálne v ústrety, poskytli prevádzkové knihy a doklady od strojov navrhnutých na zrušenie s tým, aby sme si vybrali. Vidieť doklady bola jedna vec, ale skutočnosť vec druhá. Najprv sme teda prešli vytipovaný stroj T679 023, ktorý už žiaľ po dlhom odstavení mal silno skorodovaný spaľovací motor a navlhnutá elektroinštalácia vyžadovala generálnu opravu. Podľa dokladov boli k dispozícii dva stroje, ktoré boli najdlhšie v prevádzke a mali najazdených relatívne najmenej kilometrov. Jednalo sa o stroje T679 022 a T679 019. Boli v rovnakom technickom stave a rozhodli sme sa na základe ubehnutých kilometrov, ktorých mal stroj T679 019 menej. Dohodli sme sa s údržbármi, že preberieme tento rušeň a vzhľadom na to, že bol odstavený viac ako pol roka a na Rendezi nie sú dobré podmienky ani náhradné diely, bude na ňom ešte vykonaná prehliadka v rozsahu M a skúšobná jazda na zistenie a odstránenie nedostatkov.

Je 30.1.1992. T679 019 pripravená na skúšobnú jazdu do Hronskej Dúbravy. Kto mal z OSHŽD čas a voľno nesmel chýbať pri tejto historickej udalosti.

Po vykonaní dohodnutých prác padol termín skúšobnej jazdy a odovzdania na 30.1.1992. V tento deň sme absolvovali aj školenie obsluhy týchto rušňov na základe ktorého bola séria 776 vpísaná do našej karty poznania. Termín prepravy bol určený na druhý deň, kvôli odstraňovaniu prípadných závad a príprave na samotnú prepravu. Keď vyšiel telegram na prepravu T679 019, kde boli menovaní rušňovodiči, ktorí ho budú prepravovať do Ba (medzi nimi aj ja) sa začal kolotoč vyšetrovania a vyhrážok dokonca výpoveďou, ak ten rušeň privezieme do Bratislavy. Argumentom bolo, že tieto stroje tu nikdy neboli a ani nebudú! Máme Albatros a čo chceme ešte? Nuž a teraz čo? Riskovať prúser? Alebo prísť o jedinečný prvý živý exponát modernej motorovej trakcie na Slovensku? Rozhodli sme sa pre pomaranča s tým, že na Hlavné ho doviezť nemôžeme, budeme ho musieť teda deponovať v hale na Rendezi, aby „nebol na očiach“.

31.1.1992. T679 019 pripravený na prepravu do svojho nového pôsobiska. V pozadí sa s ním "lúčia" stroje: T478 3110 a 781 438.

Jedna fotka mojej maličkosti pred odchodom a môžeme vyraziť.

Križovanie v Žarnovici

V Novej Bani sme sa zdržali tri hodiny kvôli výluke.

Príchod na Rendez.

Vitaj doma. Prvé zastavenie na kanáli, kontrola pojazdu a tlapových ložísk dopadla dobre a mašinka akoby pookriala po vzkriesení.

Zato 022 také šťastie nemala a po pár týždňoch od našej prvej návštevy v decembri vo Zvolene sa už koncom roka 1991 objavila v konvoji v Nových Zámkoch určenom na šrotáciu v Rakúsku. Keďže sa tu zdržali niekoľko mesiacov, poslúžili mi ako zdroj náhradných dielov, ktoré som sem chodil demontovať vďaka výdatnej pomoci šéfa nehodového vlaku v Nových Zámkoch pána Františka Košana. Ten mi poskytoval "vercajch" a priestor pre jednotlivé diely, ktoré sme nakoniec naložili na vagón a odoslali na Rendez.

Stála tu aj Popradská T678 009. Na stanovišti som našiel iba týždeň starý vlakopis na RV jazdu zo Štrby do Popradu. Bola sem prepravená v stave, že by sa dala aj bez problémov naštartovať.

Kontrola na kanáli prevedená a môžeme mašinku odstaviť do jej nového domčeka.

Posun do haly, ktorá dnes už nestojí na tomto mieste ale o pár desiatok metrov ďalej.

Posledné metre pred halou a transparent vďaka ktorému nás zdravili a kývali nám všetci železničiari i okoloidúci.

Nakoniec ostal pomaranč na Rendezi skupine OSHŽD, z ktorej neskôr vznikol miestny klub KPHŽD, lebo bolo treba dokončiť opravu Albatrosa, ktorý už tlačil termín a všetky sily sa sústredili tam. Tým pádom sa nestihol dodržať termín obnovy pomaranča. O tom, že sa KPHŽD tejto úlohy zhostil profesionálne, svedčí jeho dnešný stav i skutočnosť, že ho udržuje vo vzornom stave po celý ten čas...

Pomaranč 019 na kultovej výstave Rendez 2010

Milá devina devätnástka, želám Ti veľa lásky od svojej obsluhy a veľa šťastných kilometrov! A vy ostatní, ak ma uvidíte usmievať sa na ňu popod fúzy vedzte, že my dvaja vieme prečo. :o)

©železničný.net ´2012; Duko