Ich bubnové sóla mi zneli ako uspávanka, vchádzali do snov a ráno ma vítali do nového dňa. Parné rušne nerušili, keď prechádzali pod oknami s nákladnými vlakmi smerom na starý most cez Dunaj. Vnímali sme ich ako každodennú súčasť života. Na prázdniny ma vozili slivkovo-modré albatrosy. Dva najkrajšie mesiace v roku sprevádzalo tiahle pískanie malých tendroviek, ktoré sa pravidelne rozliehalo údolím Volyňky, kde polohu vlaku už z diaľky signalizovali obláčiky bielej pary na tmavom pozadí šumavských lesov. Toto všetko moja dcéra nepoznala, pretože sa narodila sedem rokov po ukončení pravidelnej parnej prevádzky na Slovensku. Evička nikdy nevidela „živú“, zakúrenú parnú mašinku. Poznala len tie, čo na pomníkoch pred železničnými stanicami spali svoj sen ako Šípková Ruženka, ktorá čaká na svojho princa, aby ju zobudil k životu. Ale to sa malo čoskoro zmeniť.