
Ako Hugo meno dostal
Sedím v reštauračnom vozni. Pred sebou neodmysliteľná káva. Pri vedľajšom stole práve servírujú obedové menu staršiemu manželskému páru, pri ďalšom stole sedí pán, ktorý je zaujatý čítaním novín. Traja mladíci si objednávajú pivo a mladá dvojica popíja červené víno. Za oknom ubieha krajina, ktorá je pravidelne prerušovaná mihnutím sa stožiaru trakčného vedenia. Pripomína mi to jednotlivé políčka nekonečne dlhého filmového pásu. Rozhliadam sa a pozorujem cestujúcich. Nikto z nich netuší, čo sa odohráva tam „VPREDU“. VPREDU, na čele vlaku, na rušni, čo ťahá vlak. Tam VPREDU na stanovišti rušňovodiča, som naopak veľakrát netušil „ja“ IVAN, čo sa odohrávalo vo vlakoch, ktoré som bezpečne doviezol do cieľa.