Vysvetlíme. Mašina po ubehnutí zhruba pol milióna km (cca každých 5 rokov) sa podrobila EH, teda hlavnej oprave, pri ktorej sa celá z gruntu rozoberie, prekontroluje, opotrebované vymení a naspäť poskladá, skriňa natrie novým náterom. Navyše boli do nej dosadené aj zariadenia nové, a síce komponenty elektrodynamickej brzdy. Nuž teda; mašinka po poskladaní, statickom vyskúšaní v depe ide na najprv zníženou rýchlosťou na váhženie, kte sa zmerajú a nastavia kolesové tlaky tak, aby v rámci povolených tolerancií bolo ťažisko rozložené rovnomerne na všetky kolesá. Po tomto úkone už môže vozidlo jazdiť svojou konštrukčnou rýchlosťou. Nasleduje minimálne jedna skúšobná jazda (to je prípad na fotke) na trati vo voľnom medzistaničnom oddieli, maximálnou rýchlosťou s vyskúšaním plného trakčného a brzdného výkonu, po ktorej sa ešte doladia nedostatky. Takto pripravený rušeň absolvuje napokon technicko-bezpečnostnú skúšku, ktorá prebieha v zásade obdobne, akurát "pod taktovkou" skúšobného komisára. Ak rušeň vyhoveje jeho kritériam (funkčnosť jednotlivých celkov, brzdné dráhy...), dostane pečiatku a ide do prevádzky.