Novinky, články, reportáže
Ivanov výlet do svetoznámeho mestečka Kitzbühel v Tirolsku, plný neskutočných dobrodružstiev a zážitkov, odštartoval obyčajný telefonický rozhovor.
„Potrebujem pomoc pri sťahovaní. Chalúpku pod lesom budú búrať. Mohol by si na pár dní pricestovať?“ počúval hlas Heleny v telefóne.
„Zoberiem si dovolenku a zavolám, kedy prídem“, odpovedal Ivan.
Nasledujúci deň požiadal v práci o dovolenku. Vedúceho strojmajstra žiadosť vôbec nepotešila, no aj napriek zúfalému nedostatku rušňovodičov, ktorý sa dostal až na televízne obrazovky hlavných večerných správ, s dovolenkou súhlasil.
Ivan každý mesiac urobí nejednu službu navyše a tiež potrebuje odpočinok.
*******************************************
Len čo vybavil dovolenku, zavolal Helene a oznámil, kedy príde. Hneď začal vymýšľať, ako by spojil užitočné s príjemným na výlete, kde okrem pomoci využije čas aj na spoznanie niečoho nového. Zvezenie sa lanovkou, zubačkou alebo funikulárkou, ktorých je v Alpách neúrekom.
Za cieľ si vybral jazdu zubačkou z Jenbachu na jazero Achensee, kde ešte stále jazdia parné ozubnicové rušne. Zažiť atmosféru parnej prevádzky a zachovať spomienky tak, ako na parné zubačky Schneebergu, ktoré nahradili motorové Salamandre.
Zubačka na Schneeberg v roku 1993.
Skutočne už iba niekoľko fotografií a spomienky mu zostali na zaujímavú „nadpozemnú“ pozemnú lanovku z lyžiarskeho strediska Ellmau na vrchol Hartkaiser, kam sa v roku 2012 vyviezol na kávu do výšky 1530 metrov.
Lanová dráha z roku 1970 bola vybudovaná bez pozemného telesa a viedla po mostoch ponad nerovnosti svahu, ktoré podopierali samostatné stožiare. V polovici dĺžky trate sa nachádzala Abtova výhybňa pre križovania vozňov počas jazdy.
Pre pohon bol použitý systém zdvojeného alebo tzv. zadného lana, ktoré zabezpečovalo bezpečnú prevádzku pri jednosmernej preprave osôb v lyžiarskom stredisku. Takmer prázdne vozidlo pri jazde do údolia nemalo potrebnú hmotnosť, aby na spoločnom lane „vytiahlo“ nahor vozidlo plne obsadené lyžiarmi. Zadné lano pomáhalo ťahať prázdne vozidlo do údolia a zmenšilo namáhanie hnacieho kola pohonnej jednotky v hornej stanici.
Pozemná lanovka Hartkaiserbahn – Almweg, ako ju prezývali, nakoľko pripomínala svojou stavbou monorail ALWEG, bola o niekoľko rokov úplne zrušená a dnes ju pripomína iba vystavené vozidlo pred bývalou hornou stanicou.
Údolná stanica Hartkaiserbahn – Almweg v roku 2012
Horná stanica Hartkaiserbahn
Strojovňa v hornej stanici.
Abtova výhybňa
Ivan mal pripravený ešte jeden odvážnejší výlet: tajný sen - kávička na Zugspitze, najvyššom vrchole Nemecka, odkiaľ musí byť nádherný pohľad. Z vlastných skúseností dobre pozná, že každý výstup na končiare Álp sú lotériou počasia a nie vždy sa pošťastí vychutnať okúzľujúce výhľady po okolí.
*******************************************
Za daždivého počasia stredajšieho rána do auta obutého v nových zimných gumákoch uložil náradie, vŕtačku do panelu, spojovací materiál a mnoho vecí, ktoré usúdil, že by bolo potrebné mať zo sebou pri montáži nového osvetlenia a hlavne premiestnenia paraboly satelitnej televízie, čo bol hlavný účel cesty do Rakúska.
Ešte raz skontroloval všetky doklady a poistenia. Jeden nikdy nevie, kedy sa budú hodiť.
Z benzínovej pumpy s plnou nádržou a nalepenou diaľničnou známkou na okne vyrazil na výlet do „sveta“.
Hneď po prekročení hranice, začali „autobán“, ako v nemecky hovoriacich krajinách diaľnicu nazývajú, lemovať vysoké stožiare veterných elektrární. Trojlistové vrtule ohromných rozmerov sa nepretržite točili a točili, aby energiu prúdiaceho vzduchu premenili na elektrickú energiu.
Priam hypnotizujúci pohyb točiacich sa vrtúľ narúšalo, že nie všetky sa točili rovnakou rýchlosťou. Ako je to možné? Musia sa točiť rovnakou rýchlosťou, aby všetky vyrábali prúd s frekvenciou 50 Hz!
Ivan si čo to pamätal z vyučovacích hodín energetiky ešte z priemyslovej školy, kde ho učili, ako sa vyrába elektrická energia s frekvenciou 50 Hz. Snáď najdôležitejšia časť pri výrobe je fázovanie generátora, teda doladenie otáčok a fáze, pred pripojením na tvrdú rozvodovú sieť.
Do úvahy prichádzalo niekoľko vysvetlení. Rozličné otáčky súviseli s doladením otáčok pri fázovaní vrtule generátora pred pripojením na rozvodovú sieť, alebo...
Alebo tu bola druhá možnosť. Čo ak tie pomalšie sa otáčajúce vrtule vyrábajú prúd práve pre elektrické mašinky so zníženou frekvenciou 16,7 Hz (16? Hz), ktorým sú napájané železničné tratev Rakúsku, Nemecku či Švajčiarsku?
V skutočnosti je pravda úplne iná. Elektrický prúd, ten neviditeľný pohyb kmitajúcich elektrónov, ktorý dokáže človeka zabiť, je priam stvorený na čarovanie, kde sa s ním dajú robiť doslova zázraky. Generátor vyrobí striedavý prúd s frekvenciou otáčok vrtule. Striedavý prúd s kolísavou frekvenciou sa usmerní a premení na jednosmerný, ktorý sa následne prerušovaním opätovne rozkúskuje a premení na striedavý s pevnou želanou frekvenciou o napätí podľa prevodu transformátorov. Rovnaký princíp, ako pri regulácii výkonu najmodernejších rušňov s asynchrónnymi trakčnými motormi.
Veternú elektráreň v Brucku an der Leitha zanechal za sebou a smeroval ku Viedni, ktorú obišiel obchvatom plným tunelov, či skôr mimoúrovňových podjazdov. Po výjazde z ostatného tunela prestalo pršať, mračná sa rozostúpili a modrej oblohe začalo kraľovať slnko, ktoré prenikavo svietilo pri jazde na západ priamo do očí. Auto šplhalo medzi kopcami diaľnicou A21 viedenského vonkajšieho okruhu až do výšky 550 m nad morom, na čo vodičov upozorňuje nevýrazná tabuľka na zvodidle. Od tohto miesta pri odbočke smer Hochstrass zostúpil do údolia a pokračoval v jazde autobánom A1 s troma jazdnými pruhmi v každom smere, proti prúdu rieky Dunaj.
Minul mesto Krems, známe okrem iného pikantnou horčicou, ktorej receptúra sa dodnes nazýva kremžská.
Dvestošesťdesiat kilometrov od Bratislavy sa auto blížilo ku diaľničnej križovatke pri meste Linz. Aj toto rakúske mesto dalo meno receptu, sladkému lineckému pečivu. Pôvodne mal Ivan v pláne sa v Linzi zastaviť a pozrieť si zaujímavý železnično-cestný most s troma oblúkovými priehradovými konštrukciami s dolnou mostovkou ponad Dunaj, no odbočiť do mesta nemalo zmysel.
Nepretržite plynúci čas ho aj v tomto prípade opäť predbehol. Toľké roky jazdil okolo, no nenašiel si malú chvíľu, aby odbočil z diaľnice. Zaujímavý most, dokonca vyhlásený za technickú pamiatku, bol demontovaný a bude nahradený novodobým moderným betónovým architektonickým dielom. Ako dobre, že „nový“ starý most v Bratislave si zachoval svoju povojnovú tvár.
Tlačiarenský štočok železnično-cestného mosta ponad Dunaj v Linzi.
Úmerne otáčkam pneumatík auta kolieska digitálneho počítadla kilometrov pripočítavali kilometer za kilometrom. Po ľavej strane sa objavil masív Dachsteinu, vrcholce kopcov popri ceste začali rásť a boli stále vyššie a vyššie. Po hodinách jazdy sa zastavil a usadil na terase reštaurácie s vyhliadkou na jazero Mondsee, nad ktorým sa týči dračia stena. Neodmysliteľná zastávka s kávičkou a pohľad do diaľky na 1783 m vysoký vrch Shafberg, na ktorom je konečná stanica najstrmšej ozubnicovej trate Rakúska.
Pohľad na Schafberg od jazera Mondsee.
Od jazera Mondsee do hlavného mesta Solnohradska to bolo, čo by kameňom dohodil.
V Salzburgu zišiel z diaľnice a pokračoval v jazde smerom na Bad Reichenhall v Nemecku. Na konci kúpeľného mestečka sa cesta stočila vpravo a začala stúpať údolím rieky Saalach, kde medzi kopcami priehrada vytvorila Saalachské jazero.
Priehrada na rieke Saalach pri Bad Reichenhall
Nápis DB ENERGIE na streche budovy priehrady okamžite prezradil, že toto je jedna z tých elektrární, kde sa vyrábajú megawatty elektrického prúdu s frekvenciou 16? Hz pre lokomotívy.
Jedna z mnohých vodných elektrární, v ktorých milióny kvapiek chemickej zlúčeniny dvoch molekúl vodíka a jednej molekuly kyslíka premieňajú kinetickú na elektrickú energiu.
Múdre hlavy sveta spočítali, koľko energie sa vyprodukuje vo vodných elektrárňach, ale ešte nikto nikdy nevypočítal, ako dlho trvá jednej kvapke nekonečná cesta bystrinami z končiarov Álp, riekami Saalach, Inn a Dunaj, kým dopláva do Čierneho Mora, aby ju slnko odparilo a vietor zavanul ako snehovú vločku späť na Alpské končiare.
V údoliach sa slnko schovalo za kopce a konečne prestalo nepríjemne svietiť do očí. Cesta neustále stúpala. Množstvom zákrut a viacerými tunelmi sledovala proti prúdu koryto rieky Saalach až po tiesňavu Strub v nadmorskej výške 675 metrov, ktorá tvorí hranicu medzi Soľnohradskom a Tirolskom. V tiesňave pred mnohými storočiami vybudovali pevnosť, ktorá chránila nerastné bohatstvo chloridu sodného. Dnes pri pohľade na vysoké kopce naokolo je ťažké uveriť, že v týchto miestach sa nachádzalo pred miliónmi rokmi morské dno. Z pevnosti sa zachovala udržiavaná zrúcanina s pamätnou tabuľou.
Tiesňava Strub
Pamätná doska na pevnosť v tiesňave Strub
Takmer za tmy Ivan dorazil do malej dedinky päť kilometrov od Kitzbühelu.
Zvítal sa s Helenou, Marošom so Števom, ktorí tiež prišli pomôcť so sťahovaním. Po večeri, v takmer úplnej tme, ďaleko od svetelného smogu, chcel vyfotografovať hviezdy na oblohe. Vytvoriť fotku, kde uzávierka zostane otvorená a fotoaparát zachytí pohyb hviezd. Zbytočne hľadal fotoaparát, ktorý zabudol v Bratislave. Nepatrí medzi poverčivých ľudí, no tušil, že zabudnutý fotoaparát je predzvesťou niečoho zlého.
V tichu, ďaleko od hluku veľkomesta a unavený z cesty, Ivan okamžite zaspal.
Ráno v Tirolsku
Ráno, ešte skôr, ako slnečné lúče osvetlili vrcholce horského masívu Wilder Kaiser, sa pustili všetci do práce. Zatiaľ, čo Maroš so Števom plnili prívesný vozík nábytkom, taškami a prepravkami, Ivan demontoval lustre, lampy a parabolu satelitnej televízie zo strechy. Všetko poukladal do auta a ako posledný vyrazil na cestu.
Tesne pred dedinkou Svätý Johann motor auta náhle vybehol do otáčok a prestal ťahať.
Rýchlo našiel vhodné miesto a odstavil auto pri krajnici. Zistil, že spojkový pedál je mäkký ako blato.
„Spojka“, prebleslo mu hlavou. V hustej premávke so strachom nahliadol pod auto, či neuvidí niečo kvapkať a skontroloval stav oleja v nádržke. Všetko suché, nepoškodené, oleja pre ovládanie spojky dostatok.
Železničiari situáciu, kedy rušeň nie je schopný ťahať vlak, nazývajú NESCHOPNOSŤ. V takom prípade rušňovodič ohlási neschopnosť do depa a žiada druhý rušeň. Čo ale urobiť s neschopným autom, štyristopäťdesiat kilometrov od domu, a ešte v Rakúsku, kde aj malé deti rozprávajú po nemecky?
Pomohol internet. Vyhľadal číslo na rakúsky automoto klub ÖAMTC v Kitzbüheli a lámanou nemčinou s množstvom gestikulácie, ktorú ale na druhej strane nikto nevidel, vysvetľoval, že „Kupplung ist kaputt“ a žiadal o pomoc a odtiahnutie auta.
Potom zatelefonoval Helene, ktorá zastavila iba chvíľu pred príjazdom „žltého anjela“, odťahovým vozidlom rakúskeho ÖAMTC so žltým náterom. Vodič obhliadol auto, odťahovku zacúval pred forda a vsunul vidlice pod predné kolesá, ktoré pridvihol a zaistil. Dohodli odťah auta do najbližšieho servisu v St. Johanne a s fordom vo vleku zmizol z dohľadu.
Technik v prijímacej kancelárii servisu odmietavo krútil hlavou a nechcel prijať auto do opravy. Spojku vymeniť vedeli, ale nie na počkanie. Nemali voľný termín. Všetci vodiči zo zákona museli prezuť autá do zimných pneumatík a servis bol zahltený objednávkami.
„Tu nie sme v civilizácii, ako v Dolnom Rakúsku, kde je servis všade“, vysvetľoval technik a odporúčal skúsiť požiadať o opravu v inom servise.
Keď Ivan počul slovo „civilizácia“, okamžite sa mu vybavili jeho vlastné slová, keď do mikrofónu na stretnutí historických rušňov Rendez, tiež oznamuje návštevníkom čas odchodu posledného kyvadlového motorového vlaku do civilizácie, teda na hlavnú stanicu.
Hoc mu v nešťastnej chvíli do smiechu nebolo, pousmial sa.
Technik niekde telefonoval a Ivan zvažoval čo urobiť, ako sa rozhodnúť. V inom servise tiež nebude voľný termín, čo mu po telefonáte technik aj potvrdil. A on sa potrebuje vrátiť domov a do práce.
Pri myšlienke na termín nástupu do služby si spomenul na najpersonálnejšieho zo všetkých personálne vedúcich strojmajstrov. Janko Ondrušek, človek s úžasnou schopnosťou v presviedčaní rušňovodičov, aby urobili službu navyše. Jankovu žiadosť s prosebným pohľadom, ktorú Ivan nazýva nevinné psie oči, jednoducho nemožno odmietnuť.
Pokúsil sa technika presvedčiť použitím Jankovej „finty“. Modlikal rukami, lámal nemecké slová, vysvetľoval, prosil a úpenlivo hľadel na muža za pultom kancelárie. Čuduj sa svete, zabralo to! Súhlasil, že auto opravia. Nie hneď, ale opravia!
Technik si vypýtal technický preukaz a zostal mierne zaskočený, keď v ruke obracal plastovú kartičku s čipom. Moc mu o aute neprezradila, nemal ako údaje z čipu vyčítať. Asi tie novoty, čo zavádza Európska únia sa neaplikujú do praxe v tých vyspelejších krajinách takým tempom, ako na Slovensku. Len čo spoločným úsilím zistili typ a rok výroby auta, Ivan sa snažil zistiť, čo bude oprava stáť.
Na odpoveď musel chvíľu čakať. Technik ťukal a ťukal do počítača, počítač počítal až nakoniec technik vyjavil sumu: „Zirca achthundert Euro“.
Osemsto, uvažoval Ivan, však to je takmer celomesačná výplata, ale v podstate nemal na výber. Ako telefonicky zistil, nebol nikto ochotný zabezpečiť odvoz nepojazdného auta na Slovensko pod šesť sto a aj tak by ešte musel zaplatiť opravu.
Zmieril sa so situáciou, že auto nechá v servise, vráti sa vlakom do Bratislavy a keď bude auto opravené, príde ho prevziať. Všetko z auta preložil do Heleninho a vrátil sa do prijímacej kancelárie odovzdať kľúče od vozidla.
*******************************************
Onoho nešťastného štvrtkového dňa sa Ivanovi nič nedarilo. Neustále premýšľal, prečo práve ON, veď cestoval v dobrej viere pomôcť sťahovať Helenu.
Večerný telefonát jeho manželku veru nepotešil, no bola rada, že sa nestalo nič horšie. Dlho nevedel zaspať. Trápili ho myšlienky na pokazené auto, ako nasmerovať parabolu, ako zaplatiť opravu, ako to a ako ono...
V piatok ráno sa zobudil do nového slnečného dňa s plne dobitými baterkami. Ako ho Helena viezla na nové bývanie, zbadal na konci Kitzbühelu informačnú tabulu pri ceste, ktorá ho upútala nápisom OFFEN.
Tabuľa Panoramastrasse
„To je cesta s panoramatickým výhľadom na Kitzbühel?“ opýtal sa Heleny.
„Nie, tá cesta vedie až hore na Horn. Raz som tadiaľ išla, ale nikdy viac! Je strašne úzka s množstvom zákrut a je tam Maut, však vieš - mýtnica“, odpovedala.
Hneď ako prišli na nové bývanie, pustil sa do práce. Začal zápas s parabolou. Podľa slnka sa zorientoval a trpezlivo pomaly mieril na neviditeľný bod na oblohe. Podarilo sa a na krátku chvíľu sa objavil dlho očakávaný televízny obraz. Najdlhšie trvala následná mechanická montáž upevnenia paraboly. Jej opätovné nastavenie bola už hračka. Na radu sa dostali lampy, svietidlá a kandelábre. Schyľovalo sa k večeru, keď Helene zazvonil mobil.
„Neznáme číslo“, povedala a prijala hovor.
„Volajú zo servisu. Pýtajú kód autorádia“, vysvetľovala Ivanovi, ktorý nechápal načo potrebujú kód, keď opravujú spojku. Telefonát ukončila slovami: „Danke Vielmals“.
„Auto máš opravené, ešte ho skladajú. Máme prísť do servisu o sedemnástej“.
Šťastie v nešťastí sa usmialo na Ivana, keď po sedemnástej hodine s technikom, ktorý mu vymenil spojku, sadol do auta, aby urobili krátku skúšobnú jazdu po St. Johanne. Na volante zbadal nalepený malý štítok s nápisom – nach 50 km Radmuttern nachziehen!
„Was ist das?“ opýtal sa technika, ktorý bol doslova, ako sa hovorí, mechanik od Forda.
Vysvetlil mu, že kolesá boli demontované a to je bezplatná kontrola dotiahnutia matíc po montáži. Z kreditnej kartičky Ivan vyžmýkal plastové peniaze, zaplatil faktúru za opravu a dohodol kontrolu matíc na sobotu do 11 hodiny.
Nakoniec všetko dobre dopadlo a domov sa vráti chudobný, ale s opraveným autom. Na druhej strane ale bolo nad slnko jasné, že s prázdnou peňaženkou môže zabudnúť na zubačkový výlet.
Nebol by to Ivan, keby nezačal špekulovať a vymýšľať.
„Vieš ako najazdím 50 km a vyskúšam, či spojku dobre opravili?“ opýtal sa Heleny, ktorá nemo pokrútila hlavou.
„Ráno sa vyveziem na Horn!“, oznámil.
Kitzbüheler Horn
Ako povedal, aj urobil. V sobotu ráno odbočil z hlavnej cesty, tak ako ukazovala tabuľa, prešiel popod železničnú trať a auto začalo stúpať úzkou cestou množstvom serpentín pomedzi domy s typicky tirolskou strechou na hrebeni ktorej sa nachádza kruhová strieška so zvonom. Tvar, veľkosť, bohatá výzdoba a mohutnosť zvonu v strieške nielen že vyjadrovala majetkové postavenie gazdu, ale mala tiež praktické využitie v prípade zasypania domu lavínou alebo intenzívnym snežením. Ťahaním za lano ľudia zvonili zvoncom, čím dávali znamenie, že ešte sú nažive, a súčasne privolávali pomoc.
Zvonice na strechách
Len čo sa cesta dostala ponad domy na krátky úsek v úbočí, scenéria na horský masív Wilder Kaiser a informačná tabuľa prinútila Ivana k prvému zastaveniu.
Horský masív Wilder Kaiser s vysokohorskými pasienkami
Informačná tabuľa Panoramastrasse na Kitzbüheler Horn
Rozjazd do strmého stúpania jednoznačne potvrdil funkčnosť novej spojky. Zákrutu za zákrutou stúpalo auto stále vyššie a vyššie až po mýtny domček so zatvorenou závorou.
Domček bol prázdny, nikde nikto, len opodiaľ stojaci automat žltej farby pútal pozornosť.
Bodaj by nepútal. Predná strana bola úplne zaplnená množstvom lepiacou páskou prilepených papierov popísaných nemecko-anglicky, z ktorých vyčítal, že pre PKW – teda osobné vozidlo, má uhradiť 16 €. Vložil do otvoru plastovú kartu, no automat ju okamžite vypľul ako neakceptovateľnú. Mince nemal. Z peňaženky vybral bankovku s číslom dvadsať a postrčil ju do otvoru. Pažravý stroj bleskovo prehltol papierik plný baktérií. Na znak spokojnosti s maškrtou v útrobách automatu zahrkotalo a v dolnej časti vypadli štyri mince a akýsi červený žetón. Sadol do auta a previezol sa od KASSA-matu 15 metrov po závoru.
S víťazným pohľadom na tvári, že sa mu ako v počítačovej hre Tomb Raider podarilo vyriešiť hádanku, vhodil červený žetón do otvoru v stojane závory, ktorá sa zodvihla a otvorila cestu za novým poznaním.
Pri ceste umiestnené značky priebežne oznamovali vzdialenosť do cieľa a aktuálny sklon cesty, ktorú auto zdolávalo sťa gumokolová zubačka.
Kilometer pred cieľom značka oznamovala sklon 22,3%, čo v železničiarskej reči znamená 223‰. Rýchlo v pamäti hľadal, akýže to má sklon zubačka na Štrbské Pleso. V tomto mieste bol sklon určite väčší ako pred Štrbským Plesom.
Kilometer pred cieľom
Napokon zastavil pred budovou Alpenhausu v nadmorskej výške 1670 metrov. Na samotný vrchol vo výške 1996 metrov, kde je postavený 100 metrový televízny vysielač, viedla ešte užšia cesta, ale so zákazom vjazdu.
Zaparkoval auto a vydal sa skúmať, čo ponúka vnútro Alpenhausu, ktorého vchodové dvere boli otvorené dokorán. Hneď napravo zatvorená veľká predajňa suvenírov, za ňou koridor vedúci do veľkej reštaurácie. Všade pusto, prázdno. Cez okno reštaurácie zbadal na terase posedávať niekoľko ľudí. Pochopil, že prišiel ešte pred otváracou dobou a personál pred službou vychutnával na terase kávu s cigaretou.
„Morgen. Ist möglich machen eine Kafee auch für mich?“ oslovil personál, ktorý na neho pozeral ako na zjavenie. Jeden mladý muž prikývol a odišiel.
Úžasný výhľad na panorámu kopcov a vzdialených pohorí, ktorý terasa poskytovala, Ivana nadchol natoľko, že sám sebe začal nahlas pomenovávať, to čo poznal. Hneď oproti v takmer rovnakej výške Hahnenkamm, známy to vrchol zo zjazdového lyžovania. Dole v údolí jazero Schwarzsee a Kitzbühel, napravo masív Wilder Kaiser a rozpoznal tiež vrchol Hartkeiser. V diaľke ho upútal zasnežený vrchol.
Fotografie výhľadu s pomenovaním jednotlivých vrcholov a ich nadmorskej výšky, umiestnené na zábradlí terasy, ktorá je v skutočnosti strecha hornej stanice gondolovej lanovky, prezradili, že zasnežený vrchol je viac ako 100 km vzdušnou čiarou vzdialený Zugspitze.
Alpenhaus -horná stanica lanovky
Za Alpenhausom v oblakoch zahalený najvyšší vrch Rakúska – 3798 metrov vysoký Grossglockner
Z obdivovania slnkom osvetlenej panorámy ho vyrušil čašník, ktorý priniesol kávu.
„Wieviel kostet?“ opýtal sa.
Namiesto odpovede čašník vyzvedal, ako sa Ivan dostal do Alpenhausu.
Lámanou nemčinou začal rozprávať príbeh, ako autom zastavil pri závore, zaplatil 16 €, červený žetón otvoril závoru a...
Čašník nestrácal čas počúvaním. Mávol rukou so slovom „Gratis“.
„Das ist Geschenk? Danke!“ poďakoval Ivan.
Zahľadel sa do diaľky na Zugspitze a uvedomil si, že aj napriek smole s autom, jazda po Panoramastrasse v podstate splnila pôvodný plán výletu. Jazda zubačkou, ktorá nebola zubačka a káva na Zugspitze, ktorý je 100 km ďaleko. Bolo to ako lízať zmrzlinu cez sklo výkladu, ale v duchu hesla – čo je komu súdené, to sa mu aj stane a neujde pred tým – mu nezostávalo nič iné, iba sa zmieriť s osudom.
Vzdušnou čiarou 100 km vzdialený zasnežený vrchol ZUGSPITZE
Stožiar č.30 gondolovej lanovej dráhy II na Kitzbühelerhorn. Naľavo vrchol Hahnenkamm (1712 m) so zjazdovkou svetového pohára v alpskom lyžovaní. V údolí jazero Schwarzsee a železničná trať do Innsbrucku
Cesta na vrchol Kitzbüheler Hornu do výšky 1996 metrov
Po káve sa vydal peši strmou cestou na vrchol. Nedostal sa ani do tretiny, keď ho pohľad na hodinky prinútil na návrat. Musel stihnúť prehliadku kolies v servise, kam dorazil niečo pred jedenástou hodinou. Technik zobral momentový kľúč na matice a skutočne sa našli také, čo potrebovali dotiahnuť.
Pri aute sa pristavil aj pán, ktorý prijímal auto do opravy a pýtal sa, či je auto po oprave v poriadku. Všetci sa zasmiali, keď Ivan zdvihol palec ruky na znak spokojnosti a pyšne oznámil, že s autom vyšiel na Horn. Ešte raz poďakoval za pomoc a opravu a vydal sa na nové bývanie Heleny.
V nedeľu ráno sa so všetkými rozlúčil a vybral na cestu domov. Ako vchádzal do mestečka Bad Reichenhall, nad cestou sa vo výške prehupla červená kabína lanovky.
„Odveziem sa lanovkou“, v okamihu sa rozhodol.
Za mostom ponad rieku Saalach zaparkoval na preplnenom parkovisku dolnej stanice lanovej dráhy – Predigtstuhlbahn.
Kabína lanovej dráhy Predigtstuhlbahn
Vestibul bol plný návštevníkov. Každý chcel využiť slnečný nedeľný deň babieho leta a pohodlne sa vyviezť lanovkou na 1613 metrov vysoký vrchol Predigtstuhl.
Zaiste z vrcholu musí byť nádherný výhľad po okolí a možno z tej výšky vidieť na neďaleké kopce, kde je postavené známe Orlie hniezdo.
Lanová dráha postavená v roku 1928 firmou Bleichert nápadne pripomína pôvodnú lanovku na Skalnaté Pleso.
Odviezť sa najstaršou kabínovou lanovkou na svete bolo veľké lákadlo. Jej konštrukcia sa stala medzníkom vo vývoji lanových dráh. Dokonalosť konštrukcie a kvalitu práce zhotoviteľa dokladuje skutočnosť, že je viac ako 90 rokov prevádzkovaná v pôvodnom stave. Dve kabíny pre 23 cestujúcich jazdia po napnutom pôvodnom nosnom lane z roku 1928 s mohutnými betónovými podperami. Prezývka stará dáma jej právom prináleží. Nielen že sa radí medzi najkrajšie na svete ale je jediná pamiatkovo chránená.
Cestovný lístok za 34 € na obojsmernú jazdu, prázdna peňaženka a nekonečné čakanie v rade nakoniec rozhodlo, že jazdu lanovkou odložil na inokedy.
Takmer na pravé poludnie priamo proti slnku urobil aspoň niekoľko fotografií.
Predigtstuhlbahn - lanovka do výšky 1613 metrov
Opustil Bad Reichenhall a pokračoval v jazde domov, no neodbočil na známu cestu do rakúskeho Salzburgu. Namieril to priamo do mesta Freilassing, kde plánoval navštíviť železničné múzeum LOKWELT – svet lokomotív.
Nedalo na minúť cieľ. Aj bez navigačného systému dopravné značky v celom meste s nápisom LOKWELT nasmerujú návštevníkov na miesto ukrývajúce kus histórie železníc. Dokonca aj v strede kruhového objazdu, kde sa odbočuje do múzea, je umiestnená hnacia náprava pravdepodobne z nákladnej lokomotívy rady BR 44, aby upozornila, že svet lokomotív je nablízku.
Kruhový objazd s hnacou nápravou v meste Freilassing
Vstupná brána do LOKWELTu
Auto zaparkoval na parkovisku pre návštevníkov a vykročil do SVETA LOKOMOTÍV.
Zdvihnutá závora železničného priecestia vtipne oznamovala, že múzeum je otvorené. Napravo stojace mechanické hlavné návestidlo s predzvesťou sa zhora pozeralo na prichádzajúcich návštevníkov. Jeho rameno v polohe voľno pútalo pozornosť a doslova sa prihováralo – nech sa páči ďalej, máte na voľno, vstúpte!
Na pokračovanie...
|
|||
