Stránka venovaná železnici, fotografiám a zaujimavostiam zo sveta železnice

Banská Bystrica – miesto, kde sa každý deň vykonáva preprah R 811 / 810“Horehronec“. Miesto, kde sa popisovaný rýchlik vydáva na svoju najkrajšiu cestu cez Horehronie a údolie Hnilca do Margecian. Miesto, odkiaľ o 10.08 hod má plánovaný odchod vlak, ktorému sme venovali mini seriál, ktorý týmto dielom končí...

Po odstúpení plecháča 242.248 sa na čelo Horehronca pomaly približuje naleštený, vždy čistotou žiariaci okuliarnik 754.055 „Renátka“. Aby sme neurazili, striedajú sa tu turnusovo tri stroje, teda uvedená „päťdesiatpäťka“, potom Michaela 754.010 a Petra 754.054. Určite je zážitok pre fotografa fotografovať jediný rýchlik prechádzajúci Horehroním s vždy čistým rušňom... Je čas odchodu, vlak sa dáva do pohybu a okuliarnik začína ukrajovať prvé metre svojej cesty do 179 kilometrov vzdialených Margecian. Vychádzame na trať, ktorá bola dlhé roky v cestovnom poriadku vedená ako trať Zvolen – Margecany, dnes rozdelená z oboch strán po Červenú Skalu. Samotná jazda Horehroním nie je rýchla, vďaka čomu si cestujúci naozaj s kľudom môže vychutnať tento krásny kút Slovenska. Rytmický, miestami ozývajúci sa od domov či kopcov klepot kolies dotvára nezabudnuteľnú atmosféru každodennej jazdy vlaku. Prechádzame Slovenskou Ľupčou, kde čaká na križovanie protiidúci vlak Os 7353 z Červenej Skaly a po ľavej strane míňame „Ľupčiansky zámok“, ktorý priam provokuje fotografa, aby si pod ním odfotografoval vlak.

Prvú zastávku má náš vlak v oblúku a na stúpaní položenej železničnej zastávke Brusne kúpeľoch, za ktorou začína Horehronské Podolie a zákutia trate, ktoré zaiste nejeden z nás dobre pozná. Druhé zastavenie je v Podbrezovej, tretie (v čase 1.5.-30.9.) v Chvatimechu, potom nasleduje okresné mesto Brezno. Tu si vždy človek spomenie na miestne depo, kde vždy odpočívali legendárne „pomaranče“, „zamračené“ či „sergeje“, ktorého osud je dnes veľmi neistý. Aj atmosféra „tisoveckých singroviek“ 820 čakajúcich na príjazd Horehronca je nenávratne preč, ale aspoň prípoj sa udržal, aj keď v podobe preplneného motorového vozňa 812. Odchod vlaku na Červenú Skalu je tri minúty pred jedenástou a ten sme dodržali. V ďalšej ceste za povšimnutie stojí Odbočka Brezno-Halny, v ktorej sa vpravo odkláňa trať do Pohronskej Polhory a Tisovca. O 11.20h stojíme v žst.Polomka, kde križujeme s protiidúcim osobným vlakom 7708 tvoreného motorovým vozňom 812. Pri ďalšej ceste vidíme, ako sa rieka Hron postupne mení na riečku, väčší potok...darmo, pomaly sa blížime k jeho prameňu. O desať minút neskôr zastavujeme v Heľpe, obci známej svojimi folklórnymi slávnosťami, následne o 15 minút v Červenej Skale. Je to stanička, ktorá sa mi vždy pripomenie vôňou dreva a živice, ktoré sa tu pravidelne nakladalo na manipulačný nákladný vlak. Stanička, kde vždy stál v tomto čase „manipulák“ s margecanským Hektorom i breznianskym Okuliarnikom, stanička, za ktorej zhlavím je jasne viditeľné stúpanie na Telgárt...

Po krátkej prestávke odchádzame a v diaľke vidieť dominantu Nízkych Tatier, Kráľovu Hoľu, prechádzame Telgártom a blížime sa k dlho očakávanému, technicky zaujímavému miestu, tzv.Telgártskej slučke. Táto pozostáva z Telgártskeho 1239,4 metrov dlhého tunela, začínajúceho na konci nástupišťa zastávky Telgárt penzión, postaveného na stúpaní 16 promile v oblúku polomere r = 400. Tento unikát umožňuje vlaku slučkou dlhou 2,3 km prekonať výškový rozdiel 40 metrov. To znamená, že pokiaľ stojíte na zastávke a prejde okolo Vás vlak, o niekoľko minút ho uvidíte nad sebou prechádzať a to dokonca po 22 metrov vysokom a 86 metrov dlhom viadukte, za ktorým sa nachádza ďalší, nemenej zaujímavý viadukt známy zo súčasnej reklamy a loga jednej banky, na konci ktorého sa vlak ponorí do tmy Hronského tunela. Tento nesie meno podľa prameňa rieky Hron, ktorý neďaleko neho vyviera a je známou turistickou zastávkou. Rušeň je stále vo výkone a pomaly, ale iste sa blíži na najvyšší normálne rozchodný bod železníc ŽSR, položený v tuneli pod sedlom Besník a to 950 metrov nad morom, teda vyššie, ako je žst.Štrba! Rušňovodič zatrúbi, vlak vchádza do tmy Besníckeho tunela v ktorom je počuť, ako motor okuliarnika zoslabol a prešiel do voľnobežných otáčok. Áno, prešli sme miestom, kde sa lomí niveleta Horehronskej trate a prechádza na tiahle klesanie trate do Margecian. Opúšťame tmu tunela a ľavotočivým oblúkom sa blížime k zastávke (kedysi stanici) Vernár, položenej v nadmorskej výške 930 metrov nad morom. Klesanie trate je očividné, rušňovodič bude na poslednej časti našej cesty najviac používať brzdič...

Ani sme sa nenazdali a vchádzame do v Slovenskom raji položenej staničky Dobšinská ľadová jaskyňa, ktorá otvára ďalší zaujímavý tunelový úsek vedený cez Stratenské údolie až k vodnej nádrži Palcmanská Maša. Tunely sú v poradí Jarabský I. a II., nasleduje zastávka Stratená, ďalej Stratenský a Hamrický tunel, za ktorým trať vedie na brehu už spomínanej vodnej nádrže, na konci ktorej, priamo pri vodnej hrádzi sa nachádza rýchliková zastávka Dedinky. Z lodiek na vodnej nádrži, či turistických chodníkov nám mávajú na šťastnú cestu turisti a rekreanti, darmo, rýchlik aj tu patrí možno povedať medzi miestne atrakcie...

Opúšťame zastávku s vôňou dovoleniek , výletov a schádzame pomaly do údolia Hnilca. Za staničkou Mlynky prechádzame krátkym „Mlyneckým“ tunelom, klepot kolies sa ozýva od okolitých kopcov, čo vytvára zaujímavú zvukovú kulisu. Od Margecian nás delia už len tri zastavenia a to v Nálepkove, Mníšku nad Hnilcom a Gelnici. V druhej popisovanej staničke sme sa stretli po dlhom čase konečne s nákladným vlakom, vlastne manipulákom, na čele s rušňom 731.036, v Prakovciach čakal na náš prejazd protiidúci Os 7748 opäť tvorený sólo motorovým vozňom 812.

Pred Gelnicou prechádzame posledným jednokoľajným tunelom, jeho meno je „Gelnický“. Posledné metre po neelektrifikovanej trati vedú mostom nad riekou Hornád a ľavotočivým oblúkom, vedeného vedľa depa Margecany, vchádzame pod jednosmerný trolej , do žst.Margecany, na ktorej zhlaví čaká na náš príchod košická 163.106. Táto po zastavení nášho vlaku naposunuje na náš koniec vlaku, aby úvraťou mohla s ním pokračovať na poslednom, 35 kilometrovom úseku do Košíc. Zvolenská 754 má teraz trošku oddychu a bude tu čakať na obratový Horehronec R 810, ktorý sem príde o 15.33 hod.

Po 12 minútach pobytu v stanici je čas na odchod. Posledná časť cesty je nemenej zaujímavá, veď o niekoľko minút sa za zastávkou Margecany zastávka ponárame na dlhé minúty do tmy najdlhšieho dvojkoľajného tunela na Slovensku. Jeho meno je Bujanovský a meria 3410 metrov, za ním sa nachádza krátky, Ružínsky tunel. Aby toho nebolo málo, tak za zastávkou Ružín vchádzame na technicky zaujímavý viadukt, postavený nad vodnou nádržou Ružín. V poslednej časti našej cesty , vedúcej cez staničku Kysak, pre fanúšikov známej vďaka Kysackej spojke, či odbočnej trati do Prešova, sme doprevádzaní riekou Hornád až po Košice, pred ktorými prechádzame posledným, „Ťahanovským“ tunelom.

Je 13.59 hod a R 811 „Horehronec“ zastavuje v cieľovej stanici Košice. Prekonal 444 kilometrov, viezli ho striedavo tri rušne, prekonal najvyššie položený bod normálne rozchodných tratí ŽSR, prešiel 11 tunelov, 10 okresných miest...Prešiel trasu, ktorá v každom z nás zaiste zanechala veľa krásnych zážitkov, námetov a spomienok...